Smútok malých post eštebákov

Chcete si z niekoho celkom voľne a neviazane vystreliť? Spravte mu falošnú identitu na internete,  napríklad na facebooku. Ukradnite z iného facebooku jeho podobizeň, zaveste ho na falošnú stránku a zábava sa môže začať. Stačí stránku dostatočne kŕmiť nezmyslami - v mene nič netušiaceho nešťastníka. Možností, ako mu navariť vtipnej kaše, je dosť a  sú prakticky neobmedzené. Facebookovská anonymita ochráni akýkoľvek zámer a než by sa zosmiešnený či škandalizovaný človiečik dovolal pravdy v centrále, má čo nechcel. Veď dobré správy sa šíria rýchlo, ale pikantne škandalózne ešte rýchlejšie. Pravda, človiečik by mohol konať, žalovať, sťažovať sa na neprajníkov, mohol by dokonca podať aj trestné oznámenie. Ťažko si však predstaviť slovenskú políciu, ako hľadá desiatky či stovky vtipálkov, s neukojenou vášňou tajne sa zabávať na cudzí účet.

Prirodzene, nič sa nedeje len tak a ak je škandalizovaný občan inteligentný a vnímavý, ak si vie vstúpiť do svedomia, možno aj pochopí, odkiaľ vietor fúka. Možno zaklope na správne dvere a poprosí o odpustenie. Ale čo sa dozvie v správnych dverách? Že veru falošná identita je pod úroveň dverí a tie dvere by to veru nikdy neurobili.

No nežartujte na cudzí vrub, keď je to také lacné! Niekdajší eštebáci to mali veľmi ťažké. Museli si najať živých agentov, získať prísľub na spoluprácu, vymyslieť im dáke súce tajné meno, zapísať ich do špiónskej knihy. Potom sa s nimi stretávať, platiť im kávu, posielať ich načúvať za kdejaké dvere, zapisovať ich výpovede, niekedy ich dokonca aj overovať. Jeden by aj skapal, čo sa narobili, kým potom na vybratého nešťastníka ušili nejakú slušnú búdu. A to nehovorím, že nastane prevrat a mená agentov aj eštebákov sú odrazu dostupné. Že svet sa zrazu dozvie ako sa to robilo, keď niekomu bolo treba zničiť kariéru, rodinu, povesť...

Ešte že nám doba pokročila. Ešte že tu máme internet. Eštebácke spôsoby výroby nepriateľov sú naozaj na smiech, veď aha, ako ľahko a bez námahy stúpime na otlak každému, kto si to vykoleduje. Ľahučko, bez obáv a ani sto ústavov pamätí nezistí kto sme a čo máme za lubom. My, post-eštebáci máme svoju pamäť a tá si pamätá, že jedine pomsta nám namastí naše neukojené vášne.

Ktovie čo mali za lubom, keď v  Štrasburgu vymysleli akúsi internetovú zodpovednosť. Čo nám tým chcú povedať? Žeby to bol útok na naše ľudské práva, ba aj priamo na nás, post-eštebákov a udavačov? Aké odporné, nehumánne, totalitné...

Peter Juščák