Sobota 7. marca 1953

Prešli dve hodinky a Ivanuška si už privykol na kostnatú ženu páchnucu cudzou zatuchlinou, na jej zosušenú tvár a drapľavé dlane. Aká je vzdialená od každodennej matky, ťarbavej a usmievavej Kati, jej sladkej vône po mlieku, jej prítulnosti, spevavej reči aj bezpečnej širokej dlane. Irena vie, že ťahá za kratší povraz, svojho syna si musí zakaždým nejako získať a Ivanuša akoby niečo cítil, aha, že je opäť jej! Teraz príde na reč Irenino rozhodnutie, teraz už niet vyhnutia, zosype sa to na ňu každú chvíľu.

– Budeme jesť, – povedala Kaťa a rozložila na stole drevené tanieriky pre deti. Na každý vrhla naberačkou trocha pariacej sa kaše, poliala ju roztopeným maslom a navrch naložila čučoriedkový kompót. – A teraz si naozajstnou matkou, Iruša, – povedala a na kolená jej posadila syna.

Pripomienka o naozajstnej matke ju vyrušila. Naozajstnou matkou už bola trikrát. A kde sú jej deti? Za všetky je tu Ivanuška. Usadil sa na maminých kolenách, zahniezdil sa, aj sa o ňu oprel, prítulne ako o vlastnú matku. Obed rozvoniaval a synáčik sa po každej lyžici obrátil k nej, zagúľal očami, zisťoval, ako to s ním táto žena myslí. Videl jej úsmev, upokojil sa a Irena rástla s každou lyžicou. Keď sa deti najedli, vyštverali sa na posteľ a tam sa rozťahovali unavené z jedla i tepla.

Kaťa naložila dospelým. Z tanierov sa šírila vôňa a koza žalostne zabľačala. Kaťa sa prežehnala, Tagar zobral do rúk trocha soli a podľa starého zvyku hodil štipku do každého kúta izby. Aj Irena sa prežehnala a mohli jesť. Katina kaša nie je žiadna táborová žbrnda, v tejto postojí aj lyžica, žlté oká masla zakrývali polovicu taniera a v strede plával kus mäsa. Irena opatrne odoberala z okraja taniera, jesť treba s rozvahou, na Katinu hostinu sa nemôže vrhnúť, ako ju nabáda táborový hlad, len pomaly, postupne, aby ju prílišná dobrota nezabila.

– A ako si sa teda rozhodla, duša moja? – vyslovila Kaťa dlho očakávanú otázku.

Je to tu. Irene stislo hrdlo. Sklonila sa nad tanier a kaša sa jej pred očami zmiešala s celým svetom.

– Hm? – ozvala sa Kaťa a mľaskavo ujedala z taniera.

V izbe bolo ticho. Ivan akoby vytušil, že reč je o ňom, opatrne zliezol z postele a vyštveral sa mame na kolená. Pritisla ho k sebe. Koza ich uprene sledovala, kývala hlavou raz doprava, potom doľava a nespúšťala oči z Ireniných úst.

– Katenka, moja, nechám si Ivanušku, – povedala Irena a pritisla si ho ešte väčšmi.

Sliepka v kúte vyskočila zo slamy a začala kotkodákať. Deti na posteli sa rozosmiali a Ivanuša kýval hlavou dopredu a dozadu, napodobňoval pohyby sliepky.

– Kuš, potvora, akási, – okríkla ju Kaťa.

Tagar nazrel do kúta a povedal:

– Nechala nám vajíčko.

– Dobré znamenie, – potešila sa Irena.

– Nuž Ivan pôjde do sveta... Na Pevninu, niekam do domova, – povedala Kaťa a posmutnela. – ... keď si sa tak rozhodla...

– Neviem, – pritisla si syna bližšie k sebe. – Neviem, či som sa rozhodla pevne.

– My sme si na neho zvykli. Deti sa pohrajú aj prechovajú. Aj Tagar súhlasil.

Muž fajčil. Mlčal, z tváre sa mu nedalo vyčítať nič, ako to býva u Sibírčanov. Irena vycítila Katine rozpaky. Prečo tak naisto rátala s adopciou syna? Vari nevie, čo je to byť matkou? Alebo si myslí, že k nemu prišla pri plote s vidinou skoršieho prepustenia a teraz ho zamení, aby mala svätý pokoj? Aj neskôr doma...?

– Sedem rokov nie je večnosť, rozmýšľam. Dieťa mi napokon budú musieť dať.

Kaťa dojedla, vstala a mlčky upratala stôl. Tagar zvesil zo steny guľaté husličky s dlhým krkom. Prešiel slákom po strunách a v tom okamihu sa deti zošmykli z postele a bežali k nemu. Ivan nie, otočil sa k mame a dýchal na ňu teplý voňavý vzduch.

Tagar fidlikal ťahavé melódie a pritom si pohmkával, deti mu prstami brnkali do strún. Kaťa po chvíli premýšľania prehodila:

– Nuž čo. Keď si sa tak rozhodla. Hľaď si podržať dobré miesto, aby si sa nedostala do chlapskej roboty, nech sa zbytočne netrápiš. Škoda, že ťa vyhnali z tej nemocnice.

V izbe plačlivo zvonilo Tagarovo fidlikanie.

– Čo si im vyparatila? Musela si ich veľmi uraziť.

Irena si zrazu pripadala ako pred súdnou porotou, zrazu z nej spadli všetky zábrany. Nemá čo skrývať, nemá sa za čo hanbiť, nespáchala žiadny zločin.

– Krstila som v nemocnici dieťa.

Kati od úľaku vypadla lyžica a tupo zaklopkala na drevenom tanieri.

– Čože? Krstila...?

– Krstila, – prikývla Irena.

– A čo si ty pop? – zvolala. – Veď pop krstí deti! Nie žena z lágra! – Prestala sa zaoberať riadmi a s vytreštenými očami pozorovala Irenu.

– Kde vezmeš v lágri popa?

– Veď ty si potratila rozum! Načisto si ty blázon... Iruša!

Obišla stôl a sadla si oproti nej.

 – Krstiť v lágri! Bez svätenej vody, bez popa, bez kríža?

Irena sa slabučko usmiala, pokrčila plecami.

– Máš ty, Kaťa, pravdu. Ničoho nebolo, ani vody, ani kríža. Ani mlieka, ani chleba... a ani vína, len to malé dieťa.

– A ja že prečo ťa tak zrazu prehnali do Pisčaku. Veď ty si mala ešte aj šťastie. Vieš ty, koľkých popov postrieľali? Len tak, ani nikoho nekrstili. Čo ti to napadlo?

Ako to povedať? Narodilo sa také maličké dieťa, trocha plakalo, trocha sa snažilo piť a ani veľmi nebojovalo o tento svet. Akoby tušilo, čo ho čaká. Aj matka, Birobidžanka z chemickej továrne, bola skôr mŕtva ako živá. Ženy z továrne boli učinené mátohy, hovorilo sa, že v kostiach majú viac zlata ako v srdci, preto sú také mdlé a nevrlé... Aj keď sa im podarilo dostať sa do nemocnice, máloktorá prežila. Ako to sa to dá vysvetliť?

– Birobidžanka! – zvolala Kaťa. – Židovka! Iruša, ty si spáchala toľko hriechov odrazu! Kto ťa o to prosil?

– No a čo má byť? – zastarel sa Tagar. – Človek ako človek. Boh ako Boh. Ľudí je veľa, bohov tiež.

– Kuš, pohan, – zahnala sa Kaťa. – Čo tu táraš? Boh je len jeden. Darmo nám tu vykladajú, že Boha niet. My vieme svoje.

– Bohovia sa dohodnú skôr ako ľudia, neboj sa, – povedal Tagar a pokračoval: – Spravila múdro. Aspoň sa o niečo pokúsila.

Irena mu bola vďačná. Zavanul k nej pocit jemného oslobodenia, hoci nedokázala presne určiť od čoho. Žeby od Parasky? Alebo od Kiše a jej dynama? Alebo od Šotovho varovania? Či od letiaceho auta do rokliny, od smrti Stalina... všetky nepríjemnosti akoby sa prelomili a pocítila, že prišiel čas vyletieť vyššie. Spomenula si na Xeňu z lode a na jej úsmev, na Katalin, ako sa jej labuť zviecha z prachu, túži mávať krídlami a stúpať, stúpať vyššie k modrej oblohe a cestou všetko vyrozprávať, rozpovedať svoju pravdivú rozprávku so zlým koncom.

Zrazu rozprávala svoj príbeh, pokojne, rozvážne, akoby sa jej ani netýkal. Odhalila všetky poschovávané myšlienky. Ako ju tehotnú vzali do vlaku, ako ju viezli nevedno kam, ako sa modlila, aj sama, aj s ostatnými ženami. Spomenula aj vojakov, ktorí v dedine rozoberali domy a kúrili nimi pod kotlom, ako vojaci kopali do ľudí z tých domov. Väznitelia za dlhé týždne strovili v lokomotíve všetko možné, aby vlak došiel čo najďalej, aby ich zaviezol až sem, na túto Planétu. Čudácky svet s ňou zatočil už po ceste, zatriasol ňou a jednu noc vo vagóne predčasne porodila. Nič nevidela, nič nepočula. Ba, padalo tam len jedno slovo – smrť. Dieťa prišlo na svet nožičkami vpred. Cítila, ako ho ženy potme vzali do rúk, strihali pupočnú šnúru, potom cítila niečo teplé na stehnách, ale padala od únavy a vysilenia do mdlôb, miestami sa jej zdalo, že do večnosti. Bolo jej všetko jedno, nevládala, podobne ako tá Birobidžanka. Cítila, ako jej niečie ruky stisli stehná a cítila medzi nimi aj to teplé, o čom nič nevedela, ale dnes vie, že to bol jej plod. Čakala, že vydá zo seba hlások. Ale nič, len to stisnutie a nekonečná chvíľa, ktorá sa v tme idúceho vlaku i v tme ubolenej duše zdala poslednou. Až po rokoch sa dozvedela, že takto sa na Ukrajine zbavovali novorodencov v čase hladomoru. Potom počula kvílenie a plač, strašný plač žien v kúte vagóna, akoby niekoho vraždili. Neozval sa plač dieťaťa, ani jeho nádych, ani výdych. Ticho a tma a pravidelný hrmot železných kolies, šepot ženských hlasov, ale zmysel ich slov nevnímala.

O tomto zážitku nikdy nehovorila, ani jej ho žiadna žena z vagóna číslo deväť nepripomenula. Len babe Aňuši raz na jamách vykričala, že jej zabila dieťa. Trvalo celé mesiace, než sa Irena upokojila a prijala jej vysvetlenie. Potom tú strašnú noc vo vlaku zamkla na tisíc zámkov. Možno raz príde čas a definitívne na ňu zabudne, ale zatiaľ je každá spomienka na onú chvíľu, aj toto rozprávanie ako krvácanie zo žily. Čím skôr ho zastavíš, tým lepšie.

– Odňali mi dieťa, ako keď vám odtrhnú dlaň – mala si ruku a už ju nemáš. Spolu s rukou vytrhli aj niečo z teba. Chceš voľačo chytiť, lenže nedá sa, ruky niet. Zrazu zisťuješ, že nechýba len ruka, ale aj čosi iné, čo z teba odišlo spolu s ňou. To, čo z teba vytrhli, hodia do diery v podlahe. Vlak si ide po svojom, hrkoce smerom na Planétu, v jeho kotle kúria drevenicami a z podlahy vagóna po kúsku vyhadzujú tvoje telo. Koľkokrát chce človek zamávať rukou, ktorú dávno nemá, tak aj žena sa chce prihovoriť svojmu dieťaťu, ktoré jej zahynulo a leží niekde medzi podvalmi na ceste sem.

– Keď som stála nad malým Birobidžancom, zrazu mi to všetko preletelo mysľou. Prišlo to tak samo od seba: koľko zlej moci mám v rukách! Ale ak chcem, mám v nich trocha nádeje... Povedala som si, ak má to biedne stvorenie odísť za svojou matkou, nech odíde očistené. Možno mu nepomôžem, ale ani neskúsim?

Niekto ju pritom zazrel, niektorá zo žien na posteliach videla, ako kvapla dieťaťu vodu na hlavu. Videla, že nad dieťaťom urobila kríž, a potom sa ticho modlila. Dieťa v noci zomrelo. Na druhý deň sa spustila mašinéria, riaditeľka nemocnice Krugovová už mala správy na stole, zúrila, tvrdila, že Irena úmyselne zabila dieťa! Predvolala si doktora Zimanova, pohrozila mu preložením do baní, ak nevymetie tmárstvo z nemocnice, vymetie ona jeho! Hneď napísala príkaz na Irenin transport. Pôvodne ju chcela odoslať na sever do kameňolomu k najťažším prípadom. Zachránil ju napokon doktor a jeho prosby – bola by škoda nevyužiť jej zručnosť a odbornosť kultúrnejším spôsobom než prácou s kameňom. V poslednej chvíli prepísali deportáciu do Pisčaku, na pár mesiacov na skúšku a potom – kameňolom! Bolo to víťazstvo doktora Zimanova. Ukázalo sa, že Irene verí väčšmi, než by si to bola pripustila. A na rozlúčku jej pošepol:

– Trest bol za to, že ste sa zachovali ako človek. Planéta to nemá rada.

Tagar prestal hrať, mlčal. Kaťa počúvala jej rozprávanie s otvorenými ústami. Dnes je ťažký deň. Toľko správ, takých i onakých. Je pravda, že obavy zo smrti Koriabova sa nenaplnili, ale ani toto smútočné vyhrávanie človeku nepridá. Čo si má o tom myslieť obyčajný človek? Ako hodnotiť všetky udalosti, napokon aj Ireninu opovážlivosť? Teraz sa na ňu Kaťa díva inými očami, strach z jej trúfalosti sa rozplynul. Obyčajný človek nesmie na seba brať kňazské povinnosti, takáto pýcha je trestuhodná. Zóna je však zóna a niekedy to mení situáciu. Napriek tomu krstiť dieťa židovky je opovážlivosť, isto je to zakázané, prečo teda Irena riskovala? Prečo, kto jej na to odpovie? Irenino rozprávanie ju miatlo, aj jej úsmev bol vzdialený, ale vyrovnaný. Nebolo vidno, že by trpela pocitom viny, sedela na stoličke, pohrávala sa s Ivanušom a za jej chrbtom viseli ikony Presvätej Bohorodičky a Syna Božieho. Nuž, je to tak, za Irenou, za jej osudom je niečo veľké, čo sa ťažko vojde do nízkej chalupy. Ikony oťaželi. Zvláštne... Tagar mlčal a usmieval sa a Kaťa si odrazu pripadala hlúpa. Pozorovala Ireninu mladú tvár zničenú táborovým životom a skúšala nájsť nejaké slová. Veď niekedy má žena na hriech právo a to je treba povedať nahlas a bez obáv, hoci sa to nemá.

– Ty si... Irena, ty si taká...

– Viem, – povedala zahanbená Irena.

Kaťa sa jej úporne dívala do očí a krútila hlavou.

– Nevieš, moja Iruška, nevieš. Ty si... hrdinka! Ako hociktorý vojak.

– Nie, Katenka, kdeže...

– Ale áno. Ty si, ako to povedať? Žena! Áno, ty si žena! Ba nie, ty si viacej ako žena! – zvolala Kaťa a utierala si oči. – A ja...?

Objala Irenin chudý krk, pritisla si ju k sebe a triasla sa od návalu dojatia. – Prepáč, prepáč. Ja ti veľa veciam nerozumiem, vidíš, som len obyčajná Sibiriačka.

Niekto zaklopal na dvere. Vošiel sused Krontak, mladý, mocný muž, v ruke zvieral pušku. Keď zbadal Irenu, zháčil sa. Tagar vstal, zvítal sa s ním a ukázal rukou na jeho zbraň.

– Prišli vlci?

Krontak sa usmial. Na okrúhlej tvári sa mu pri úsmeve nepohla ani brva.

– Ušli nejakí väzni z Taskanu. Štyroch videli aj v dedine! – povedal zostra a šibol očkom na Irenu. – Treba ísť!

Tagar chvíľu premýšľal. Kývol hlavou a niečo zamumlal. Navliekol si čižmy, zvesil kožuch a vyšiel s puškou do predsiene. Kaťa za nimi vybehla, vyplašila sliepku, obratne ju preskočila a ešte stačila Tagarovi zakričať, aby si dával pozor. Vracala sa nazad a do zástery si utierala slzy.

 Sliepka sa upokojila a sadla si do slameného hniezda. Irena sa myšlienkami vrátila do zóny. Z Taskanu teda ušli štyria väzni. Štyria boli aj tí čudáci pri dreve, bohvie, na čo čakali, ostal po nich len zlý pocit. Žeby to boli utečenci? Dedinčania na nich usporiadajú lov; utečenci sú pre každú dedinu hrozbou, vravieval Šota. Nezaplietol sa medzi nich aj on? Irenu opäť obkľúčil roj nepokojných myšlienok. Čas už rátala na sekundy. Ešte chvíľu, poslednú chvíľu s Ivanom, pritisnúť si ho, vybozkávať, schovať slzy a zvládnuť búšenie srdca.

Kaťa jej do batoha pribalila kus údeného losieho mäsa, čučoriedkový lekvár, chlieb na cestu. Lúčili sa. Ako sa dá lúčiť so synom na sedem rokov? Ako navždy? Čo všetko sa za ten čas zhromaždí v priepasti medzi nimi?

Netreba toľko premýšľať. Pritisla si ho k sebe a zadržala dych. Nesmie nič zbadať! Ale Ivan už spozoroval, že sa niečo deje, držal sa maminej hrubej blúzy a zaplakal. Nohy v bagančičkách mu smutne ovisli. Chcela sa vyhnúť lúčeniu, chcela byť silná a rozumná, chcela sa vzdialiť nenápadne a z dlhého rozlúčenia urobiť len prestávku. Namiesto toho sa obliekala ako na útek, sprevádzaná Ivanovým plačom. Napochytre si s Kaťou povedali posledné slová, pobozkali sa na trikrát. Vybozkávala ešte raz plačúceho Ivanušku. Jeho žalostný nárek cítila v ušiach, pichal ju na tvári aj na šiji, všade. Podala ho Kati a spakruky utrela svoje i jeho slzy a teplé sliny na šiji. Zrazu ostala ako prázdna orechová škrupinka bez svojho neopakovateľného jadierka.

Vyrazila na cestu.

 

 

Kontakt

Peter Juscak p.juscak@gmail.com