Pondelok 9. augusta 1954

Paraska mala od nedeľnej návštevy Jahodného mizernú náladu. Posledné dni takmer nevychádzala z kutice. Prechádzala sa od dverí k oknu a zaháňala chmúrne myšlienky. Ráno čo ráno vstávala s bolesťou duše, otvorila oči a hneď si uvedomila, že ani nastávajúci deň neprinesie dôvod na potešenie, len temnotu a dusivé prázdno. Pritom v Pisčaku je teplé príjemné leto, z planín povieva svieži vietor. Tábor sa postupne vyprázdňuje. Každý deň odíde niekoľko áut so ženami do Magadanu. Bývalé trestankyne naskáču na nákladiak, posmešne kývajú na rozlúčku a jej pribudne v duši ďalšia rana. Paraska trpí, toto nie je rozlúčka! Toto je pochovávanie porazených. Zaživa! Zlodejka s dlhým nosom, tá, ktorá mala dávno zdochnúť v jamách, sa na ňu zaškerila bezzubými ústami, zalomila predlaktie a tak jej zakývala na rozlúčku. Paraske, ktorá ju mohla kedykoľvek zmlátiť, zavrieť do BUR-ky, nechať skapať od zimy a hladu! Lenže na Planéte sa niečo zlomilo, bývalí porazení odchádzajú ako víťazi a bývalým víťazom ostal živý hrob. Každý nový deň v zóne vytrhne Paraske kus živého mäsa, každé auto so smejúcimi sa kontrami z nej vycedí trocha krvi. Takto to ide deň za dňom, deň za dňom. Skaza sa valí ako z pretrhnutej hrádze, víťazi sa smejú, spievajú, svojvoľne sa prechádzajú po zóne a tí, ktorým roky záležalo na poriadku a disciplíne, ticho trpia. Vraj personál ešte zopár týždňov ostane v zóne, dobre, ale čo bude potom? Požerú sa navzájom? Predstava stráženia mŕtvych barakov a drôtenej ohrady s pískajúcim vetrom je už teraz desivá.

Ani Foma Fomič jej nepridal na optimizme. Po dlhšom čase sa láskavo ráčil unúvať a pozval Parasku do Jahodného na premietanie filmu. Len čo v sále zhasli svetlá, už jej šmátral po kolenách, vyhŕňal sukňu a dobiedzal, kým sa jej nedostal až do rozkroku. Sprvu ju to vzrušilo, ale známy závan vlastného pachu sa opäť pripomenul a vydesil ju. Obzrela sa okolo, či napätí diváci niečo nepostrehli, a odtisla Fomičovu ruku. Ale on zasa len po svojom. Akoby rozum potratil, grobiansky si uzurpoval právo dostať sa na jej citlivé miesta, kino-nekino, a to ju pobúrilo. Zápasili spolu do polovice filmu a Paraske načisto uniklo, čo herci hovoria a prečo sa diváci veselo zabávajú. Riaditeľ detského domova Svolosin bol síce odroň, ale takto by si na ňu netrúfol, kdeže takého hrubianstvo a násilie. Prichádzal k nej ticho a s bázňou, zaliečal sa jej ako posvätnej žene...

Vo filme sa ozvala streľba, do toho opäť Fomova násilnícka ruka, k tomu jeho dych po vodke a to stačilo. Paraske sa opäť prihlásila spomienka na dávny večer z detstva. Rozrušila sa, vytrhla sa Fomovi, prudko vstala a predierala sa pomedzi divákov k dverám. Vonku ju dostihol, naprával si čiapku i košeľu, uťahoval opasok a zúril. Taká hanba! Surovo ju chytil za rameno, zatiahol ju do tmavého kúta za kultúrnym domom a tam jej hnusne vynadal do súk, kuriev a zbytočných žien s krivou papuľou. Takto ho zosmiešniť v kine pred celým mestom, takto! Zúril a dupal čižmou po zemi, len sa tak prášilo. Potom ju posotil dopredu, nech kráča dva kroky pred ním. Ako väzenka!

 

Nádvorie tábora v Pisčaku je od rána zaliate slnkom, oblohou občas preletí nízky biely mráčik. Veselý slnečný jas s farebnou krajinou by mohol byť pre Parasku povzbudením, ale nie je. Obzrie sa po svojej komôrke a zisťuje, aká je neuveriteľne malá, doslova sa v nej dusí. Pocit stiesnenosti jej nahovára, aby vybehla von a bežala niekam ďaleko, tam, kde sa modrejú tajomné hory a kde nie je Fomič ani Zurbajev, ani Kiša s Vasiľom, ani beštie kontry... Ale kam vybehne? Domov? Aký má ona domov? V detkome? Alebo v hmlistých spomienkach? Jej domov je predsa zóna! Vlastne bol...

Keby tak človek vedel, čo bude zajtra! Alebo aj dnes, áno, dnes. Paraska nevie ani len to! Ani náčelník Berkovič to nevie. Doposiaľ nepovedal rázne slovo alebo aspoň toľko, že sa skončila jedna doba, ďakujeme ti za tvoje služby, za to, že si sa tu drala v mrazoch medzi nebezpečnými ženštinami, žila v drevenom domci o kaši a chlebe, sem-tam vodka s mladými dozorcami – ďakujeme, súdružka!

Obliekala sa v ponurej nálade, pomaly, zato s nebývalou dôkladnosťou. Náčelník vydal nariadenie, že každý transport do Magadanu treba symbolicky vyprevadiť a s bývalými internovanými sa rozlúčiť ako so slobodnými občanmi. Fuj! Vraj to neboli väzni, ale občania dočasne určení na prácu v určenom priestore! Rozhodla sa, že dnes just nevystrčí nohy z kancelárie.

Pozoruje z okna mizerné ženštiny, vidí, ako ich zvyšky niekdajšej disciplíny magnetizujú do radov po päť, vzápätí sa rozosmejú a porozchádzajú sa, tmolia sa po nádvorí, lebo poriadok a disciplína zomreli. Stačilo jediné nariadenie!

Z veliteľského baraku vyšli táboroví funkcionári na čele s nažehleným židom Berkovičom. Ženštiny ani teraz necítili potrebu aspoň symbolicky vzdať hold autoritám zóny a Planéty. Postávali v polkruhu, klebetili, smiali sa a celkom ľahostajne sledovali náčelníka a jeho veliteľskú suitu.

Náčelník vystúpil o krôčik dopredu a spustil reč. Pripomenul úspechy zóny v Pisčaku, plnenie plánu vďaka vedeniu zóny a ženám, ktoré pracovali statočne a odhodlane. Teraz nadišiel čas odchodu a budovanie socializmu bude pokračovať u nich doma. Vyúčtovanie, ktoré dostali, si majú opatrovať a myslieť na to, že cestovné domov nie je lacné. Odkašlal si a ešte pripomenul, že všetky ženy podpísali mlčanlivosť, nuž teda nech na zónu spomínajú v dobrom a rovnako nech o zóne aj mlčia. Lebo zóny sa zatiaľ nebúrajú a všetky cudzinky odchádzajú do spriatelených krajín. Na zlé nech zabudnú hneď za bránou, isto sa im to oplatí, povedal a opäť si významne odkašlal.

Politruk Zurbajev mal kvetnatejšiu reč, oduševnene táral dve na tri a každé slovo doliehalo až k Paraske – o úlohách sovietskej moci pri obnove zničenej krajiny, o pomoci dočasne internovaných mužov a žien, o statočnom odpykávaní svojho trestu a priateľskom rozchode... sovietska vlasť im za ich pomoc ďakuje!

Nedokázala počúvať tie nezmysly, zapchávala si uši a nepočula ani vrčanie blížiacich sa nákladiakov, len dunenie vychádzajúce z jej utrápenej duše.

Ženy v sivozelených bufajkách, letných sukniach a s nablýskanými bagančami spravili pred náčelníckym barakom polkruh. Paraska spozornela. Čo to má znamenať? Kontry sa budú vystavovať na obdiv? Pozrime sa, ako z nich srší opovážlivosť zmiešaná s pýchou, taká tu celé roky nemala miesto. Pyšne sa dívajú niekam k nej, akoby ju tušili schovanú za oknom, hľadia jej do očí, stoja, mlčia. Od prekvapenia vstala od stola.

Pred barakom trčali velitelia zóny na čele s chumajom Berkovičom, načo vlastne čakajú? Rozrušená odišla od okna a dívala sa cezeň z druhého kúta izby. Pred ženy sa postavila tristotrinástka a rozložila ruky. Paraskou myklo. Toto hádam nie! Toto hádam náčelník nedopustí! Veď ony sa chystajú spievať! Tak to je ich rozlúčka, záverečný pľuvanec do tváre! Prizrela sa lepšie cez začmudené okno. Videla oduševnené tváre a otvorené papule. Prišlo jej nevoľno. Niečo sa tu stalo! Niečo sa vznáša nad zónou, niečo neuchopiteľné, temné bosoráctvo a zmar! Prichádza definitívna skaza, preto tá pýcha, preto tie víťazné pohľady!

Nad kým zvíťazili ubité žobráčky? Nad náčelníkom? Politrukom? Dozorcami? Daľstrojom? Alebo nad Paraskou? Nie, nie, ona žiadnu prehru nepripúšťa! Stále je staršia dozorkyňa a nie paraša plná hovien z barakov za polárnych nocí!

Sklonila hlavu. Opäť ju skrútila bolesť. Potom sa ozval spev. Množstvo hlasov voľačo skríklo. Vyskočila, srdce jej divoko tĺklo a volalo o pomoc. Hlasy zjemneli a rozutekali sa, potom sa k sebe vracali v prekrásnom súzvuku. Prihlásila sa jej clivá prázdnota a ničota najbližších chvíľ, ničota zajtrajšieho dňa i  ďalších, čo prídu potom. Videla pred sebou dlhé zimné noci a diabolskú polárnu žiaru, ako tancuje nad krajinou. Krátke letá. Šerosvit a ťarbavé kroky polozdochnutých zakov. Hmlu a čierne chrbty v handrách, kymácajúce sa do lesa alebo z lesa. Pochodujúcich podľudí hyzdiacich ohyzdnú krajinu. Putujúce prízraky, čo špinia a znetvorujú zem a uberajú chuť žiť, tak ako ju berie mrcina zodpovednému pohoničovi. Pozrite sa, prichádza deň a na oblohe sa zjaví nečakané víťazstvo mrcín. Otvorila fľašu, naliala plný pohár a rýchlo ho do seba obrátila. Bŕŕŕ, vodka od Fomu.

Opäť v nej ožila dávna historka o jačiacich ženách okolo blkotajúceho ohňa. Spomienka ju zabolela starým známym spôsobom. Stisla v ruke pohár, ale nemala dosť síl zahnať zlú myšlienku. Všetko na nej ochablo, zmľandraveli jej nohy, ovisli prsia, zoslabli ruky, zatočila sa jej hlava. Šialený spev žien v sivozelených bufajkách ju opäť popohnal k dávnym myšlienkam o nezmyselnosti celého sveta a života v ňom.

Zúrivo vyskočila zo stoličky. Schytila do ruky svoj bič, zdvihla ho do výšky a švihla po hromade papierov na stole. Pripravené obálky s listami prepustených trestankýň do rôznych kútov sveta popadali na zem. Pustila bič a trasúcimi rukami rýchlo pozbierala listy, nastrkala ich do prázdnych kachlí a tresla železnými dvierkami. Opäť sa roztriasla. To z jačavého prenikavého spevu, z neho. Z jasných a ušľachtilých tónov ju znútra niečo tlačilo do zúfalého plaču nad neznámym strateným svetom, v ktorom sa kedysi jednou nohou pohybovala, cítila v ňom dokonca čosi nedefinovateľne krásne, niečo teplé a mäkké, akési zvyšky ľudskej vône kohosi blízkeho, ale jej pamäť zakaždým odoprela napovedať viac o stratenom svete. Lebo to všetko bolo dávno, dávno, zahádzané špinavými vrstvami všedných dní.

Tlak na jej dušu zvonku bol celkom opačný. Spev ju z tejto strany bičoval do nepredstaviteľnej zúrivosti. Najradšej by celú zónu rozťala sekerou vo dvoje, holými rukami strhla strážnych z veží, celú osádku posácala do strže. Lenže na to niet síl. Pustila korbáč z ruky, zapotácala sa, akoby poslúchla obidva hlasy súčasne, aj plačlivý znútra aj zúrivý zvonku. Mihotala očami po zatuchnutej kancelárii, niečo hľadala, možno záchranu pred dvoma mlynskými kameňmi či dôkaz pre svoje rozorvané vnútro, že sa nikdy nevzdá chápadlám trasľavej slabosti. Vrhla sa k elektrickému variču. Vytrhla z neho šnúru, rozhodným gestom postavila stoličku doprostred izby a odhodlane sa na ňu postavila. Zástrčku zatisla do škáry medzi doskami na strope, okolo krku si ovinula zvyšok. Náročky nespravila na krku uzol, akoby si nechávala zadné dvierka pre prípad, že si na poslednú chvíľu všetko rozmyslí. Jej náhle a čudácke rozhodnutie bolo možno iba divadlom samej pred sebou, možno iba skúškou, či zápas o spravodlivosť v zóne myslela úprimne, a keďže sa jej veľa vecí v živote nepodarilo a vytvorili okolo nej prázdnotu, či tá priepasť je skutočne taká hlboká a beznádejná. Rozhodnutie pohrať sa na hrane minulých mizérií a škaredej budúcnosti bolo silnejšie než neustály zápas samej so sebou. Napokon, o chvíľu sa všetko uvidí. Opatrne, s trochou obáv sa spustila zo stoličky.

Visela na šnúre!

Aký je to zvláštny pocit, visieť za krk! Celý svet sa zrazu upokojil, spomalil, zvlažnel... a krv jej začala búšiť do hlavy...

A dosť! Naspäť! Pokúsila sa pätou pritiahnuť stoličku nazad. Zakopla o ňu, tá sa prevrhla a s hrmotom spadla na dlážku. Paraska cítila, ako jej ruplo v krku a vzápätí ju niečo strašne ťahalo k zemi. Kábel okolo krku sa uvoľnil a popustil ju nižšie, špičkami čižiem sa takmer dotýkala podlahy. Potrebuje ešte pár centimetrov! Pred ňou stála na dosah skriňa, neďaleko nej ležala prevrátená stolička. Dočahovala rukami aj nohami, pravá ruka, ľavá noha, ľavá ruka, pravá noha, pokúšala sa na všetky strany, ku skrini, k polici, k stolu, vytrvalo dočahovala pred seba, ale nič sa k nej nepohlo, nič neprišlo na pomoc, nič nebolo naporúdzi. Zmocnil sa jej strach. Je tu úplne sama! V mysli sa jej mihla dávna spomienka. Ťažko povedať, aká bola dlhá, či trvala zlomok sekundy, alebo celú večnosť, ale prešla jej popred tvár v plnej nahote.

Opäť to bol onen večer, keď svoju matku videla naposledy. Aj vtedy takto dočahovala do vzduchu, pravou aj ľavou rukou, kopala nohami, bezmocne sa hádzala podobne ako teraz. V ten večer ju ktosi držal zozadu v náručí a rehotal sa surovým smiechom a ona, nič netušiace dieťa kričala, vzpínala sa, volala na mamu, mama, mamuška! Dočahovala rukami, akoby plávala v dravej rieke, zajakávala sa od plaču, až strácala dych, podobne ako teraz vo svojej kutici.

Toľké roky ju mátožila spomienka na onen temný večer! Myslela si, že časom sa tej spomienky zbaví. Verila, že keď sa nepríjemnej spomienky dobrovoľne zriekne, že ju automaticky vymaže zo svojho života. Preto pri pionierskom sľube v detskom domove poslúchla pioniersku vedúcu a zriekla sa svojich rodičov s vierou, že spolu s nimi odíde mátožiaca spomienka a navždy zmizne z jej života. Ktovie, kam sa podeli rodičia, nik jej to nepovedal. Spomienka na temnú udalosť v nej ostala, zakorenila sa ešte hlbšie, nemizla ani po rokoch. Zjavovala sa bez ohľadu na Paraskinu vôľu, obnažovala sa čoraz farbistejšie, živšie a pôsobila čoraz desivejšie. Aj teraz jej preletela popred vytreštené oči a nenechala nič zabudnuté, nič, ani kúsok desivého strachu onej noci.

Opäť mala pred očami ženy z dediny, ako behajú pomedzi domy, hasia oheň, kričia, volajú o pomoc a do toho sa ozýva streľba z pušiek. Za kriku a vresku sa ocitla v rukách mocného fúzatého diabla, ktorý ju chytil bežiacu za mamou, zdvihol ju ako pierko a prestrašená Paraska darmo kričala ponad oheň, ponad vresk a plač ostatných žien, ponad smiech a lomoz vojakov. Jeden z nich vystrelil do vzduchu a potom vystrašeným ženám prikázal posadať si okolo ohňa a spievať. Plač a kvílenie žien sa po ďalších výstreloch premenil na čudesnú zlátaninu spevu, plaču, výkrikov a výbuchov šialených kvílivých melódií. Zavŕtavali sa do temnej noci a malá Paraska cítila, že tento spev je predzvesťou niečoho zlého, čo už nikdy neprinesie pokoj ani mier. Chlap, ktorý ju držal v rukách, si ju otočil k sebe ako korisť, škeril sa do ustráchanej detskej tváre so znetvorenou perou. Dýchal na ňu svoje jedovaté pary a chrapľavo sa rehotal. Potom ju vystrašenú zložil na zem, chytil ju za tenkú rúčku a zatiahol do tmy medzi chalupy. Oprel ju o drevenú stenu ich domca a rýchlo si rozopínal nohavice. Paraskin krik sa miešal s jeho smiechom, ale nik po ňu neprišiel. Od tej chvíle si pamätala len tmu, blkotanie vatry s tisíckami iskier, plač žien premenený na spev. A potom niečo smradľavé na svojej tvári, pamätala si, ako nevedela dýchať, ako sa dusila, až kým sa jej nevzbúril žalúdok. Vzápätí všetko, čo v ňom bolo, vyvrátila na nohavice vysokého chlapa a bezvládna spadla do udupaného prachu. Chlap zaklial, kopol do nej, otočil sa a zmizol v tme. Plakala, utierala si tvár, ústa, oči... žalúdok jej tancoval, akoby sa chcel odtrhnúť. Niečo rozprávala, možno ju niekto začuje a povie, čo má teraz robiť. Má sa vrátiť k ohňu, kde ženy zúfalo kričali a čudne spievali, alebo sa má stratiť v tme a už nikdy nevychádzať na svetlo? Sadla si pod odkvap ich opusteného domu, počúvala strašný lomoz a buchot a zajakávala sa od plaču. Nevšimla si, že ženy sa kamsi podeli a z ohňa ostala dymiaca pahreba. Kdesi v diaľke sa na úsvite črtali drevené koly a visiace postavy. Vystrašenej Paraske tento pokojný tichý výjav nehovoril vôbec nič. Až s prichádzajúcimi rokmi začal aj tento obraz nadobúdať jasnejšie farby a spolu s dotieravými spomienkami sa hlásil s čoraz naliehavejšími otázkami. V to hmlisté ráno si utierala ulepenú tvár, híkala po nočnom plači a zápasila o každý nádych. Nadránom, v tichom šere sa z hmly vynorila žena v uniforme. Pohladkala ju, chytila ju za ruku a viedla pomedzi spustošené chalupy k ostatným deťom...

Spomienka sa vracala dlhé roky, burcovala, strašila, ale teraz pomaličky tíchla, bledla, mizla kdesi v nenávratne, až sa úplne stratila v tej istej tme, z ktorej sa tak zlovoľne prikradla...

 

 

Kontakt

Peter Juscak p.juscak@gmail.com