Kontinuita násilia

10.08.2003 00:00

 

Prednáška na konferencii

Košice

August 2003

 

I. Komunizmus a totalita

 

II. Zavlečení ako obeť dvoch totalít

 

Chcem obrátiť pozornosť na fakt, že s kultúrou násilia systému GULAG sa stretli aj tisíce občanov bývalého Československa. Časť z nich v čase vojny dobrovoľne odišla do Sovietskeho zväzu a napospol skončili v pracovných táboroch. Chcem však hovoriť o tých, ktorí sa tam ocitli násilným spôsobom.

Ak hovoríme o represáliách komunizmu na Slovensku, treba pripomenúť, že tieto represálie sa na našom území  diali ešte pred tým, než moc prevzala do svojich rúk Gottwaldova vláda. Dokonca ešte prv ako sa skončila II. svetová vojna. Represálie proti civilnému obyvateľstvu boli vedené sovietskou politickou políciou NKVD a v plnej miere boli podporované domácimi komunistami.  Vstup oslobodzovacích vojsk na naše územie, sprevádzaný radosťou našich občanov z konca vojny sa veľmi rýchlo zmenil na žiaľ. Príčinou bolo stretnutie našich obyvateľov s doposiaľ neznámou kultúrou násilia, ktorej nerozumeli, bola im cudzia, nechápali jej zmysel, ani cieľ. Nevinným občanom narušila všetky dovtedajšie predstavy o usporiadaní sveta ako o systéme tisícročných hodnôt.

Z výpovedí stoviek, ba tisícov zavlečených, ako aj svedkov zavlečenia vyplýva, že internovanie nemalo charakter naplnenia rozsudku nejakého súdu. A ak aj súd zasadal, šlo o čisto formálne vypočúvanie pod nátlakom s predom stanovenou vinou i trestom. (Platia tu výnimky, keď sovietske vojenské súdy súdili nepochybných vojnových zločincov a kolaborantov) V absolútnej väčšine sa zavlečenie javí ako surový akt náboru bezplatných pracovných síl do vyprázdnených pracovných táborov GULAG, ktoré boli zdecimované vojnou.

 

V teritóriu dnešného Slovenska prvých občanov internovali na jeho východe už v októbri roku 1944. To sa postupne šírilo východným a  južným Slovenskom, so slabnúcou intenzitou takmer po  Bratislavu. Najväčšie vlny sa skončili vo februári, marci 1945 a v zmenšenej miere pokračovali na území Československa ešte takmer celý rok 1945. Vtedy  to už špeciálne vyhľadávali ruských emigrantov, rusínskych intelektuálov a rôzne osobnosti, z rôznych príčin nepohodlné sovietskej NKVD. Takýmto spôsobom bol zavlečený aj rusínsky aktivista, nám dobre známy, Dr. Ivan Kováč, unesený z Prahy československou štb v roku 1949, odovzdaný NKVD a internovaný v pracovnom tábore spolu s Alexandrom Solženicynom. 

 

Zatýkanie odvlečených sa dialo perfídnym spôsobom, signalizujúcim, že ide o ľstivý a nanajvýš pochybný akt v jeho celosti. V Štóse, Medzeve, v obciach okolo Trebišova a v ďalších mestách a dedinách sovietske intendantúry s pomocou rýchlo založených domácich milícií a obecných úradov zvolávali občanov na pomoc pri opravách mostov, ciest, železníc, odpratávaní snehu a podobne. Dobrovoľníci, ktorí sa dostavili na miesto určenia už boli obkľúčení ozbrojenými vojakmi a nebolo úniku. Iných zaisťovali na základe zlovoľných udaní susedov, známych, rôznych pomstychtivcov. Domy, zariadenia bytov, cennosti, nábytok, po odvlečení hlavy rodiny  sporadicky končilo v rukách nehanebných chamtivcov a udavačov.

Mladistvého Františka Keppla spolu s otcom zaistili v Kežmarku na základe  pripravených zoznamov nepohodlných ľudí, ktoré mali pripravené komunisti. Kežmarský zoznam obsahoval 220 mien.  Dvadsaťročnú ženu z domácnosti, matku jednej dcéry, Irenu Kawaschovú zatkli na železničnej stanici v Poprade ako špiónku. Osem rokov dolovala zlato na Magadane. Mladučkú, sotva sedemnásťročnú Elenu Puchyovú internovali s rovesníčkami zo Štósu na ďaleký Kaukaz. Elena Puchyová dnes hovorí  „Keď vypukol týfus, spolu s dievčatami sme vykopali hrob pre dvesto našich ľudí a tam sme ich aj pochovali,“. Cecíliu Kováčovú ešte ako trinásťročné dievča internovali v nemeckom koncentračnom tábore spolu s celou rodinou. Po troch rokoch pekla sa ako jediná z rodiny vrátila na Slovensko. Vzápätí ju zavliekli do sovietskeho GULAGu ako nemeckú špiónku, kde pobudla ďalších desať rokov. Násilie vyprodukované dvoma totalitnými režimami jej vzalo celú rodinu, celý majetok, a trinásť najkrajších rokov života.

Tisíce mužov, žien, aj nedospelých mladíkov zavliekli na miesta po šírom Sovietskom zväze od Ľvova po ďalekovýchodný Magadan, od severného polárneho kruhu po Kaukaz. Boli to obyčajní sedliaci, remeselníci, úradníci, sudcovia, colníci, železničiari, vojaci slovenskej i maďarskej armády, aj členovia Hlinkovej gardy, ale aj odbojári, dokonca aj niekoľko vracajúcich sa väzňov z koncentračných táborov v Nemecku, aj ženy z domácností.

Tisíce týchto nešťastníkov, ktorí mali pykať za činy totalitného fašistického režimu,  okúsilo peklo rozvinutého komunizmu. Na vlastnej koži spoznali, kam sa dopracoval  režim za necelých 30 rokov od svojho vzniku.

Systém pracovných táborov s miliónmi uväznených ľudí vytvoril väzenie vo väzení. Okrem povinnosti pracovať mali väzni jedno všemocné privilégium, právo - vytiahnuté z hlbín najhoršej  otrokárskej spoločnosti – bolo to právo kedykoľvek zomrieť. S touto a s ďalšími skúsenosťami z komunizmu sa naši internovaní postupne vracali domov.

Prví sa začali vracať  ešte na jeseň roku 1945, medzi poslednými sa vrátil napríklad Jozef Erban z Košíc, ktorý prišiel domov v roku 1966, teda vo väzení a na nútenom pobyte celkovo strávil 21 rokov. Navštívil som aj Jozefa Schoffera v dedinke Hošťálkovice pri Opave, ten sa z vojenského zajatia vrátil domov v roku 1993, teda takmer po 50 rokoch. V jeho prípade šlo o kombináciu zajateckého a pracovného tábora a núteného pobytu na stanovenom mieste bez možnosti vrátiť sa domov. Podľa jeho výpovedí, rovnako aj podľa slov Jozefa Erbana dodnes tam žijú ľudia, ktorí zrejme už na návrat nemajú dosť síl a po vyše pol storočí vari ani dôvod.

 

"My, polomŕtvi sme pochovávali mŕtvych. Z dvetisíc ľudí polovica zomrela. Bol som krajčírom pri ruskej rozviedke a tak som si zachránil život. Mal som ochranu preto som sa ešte v roku 1945 dostal späť do Československa."  Štefan G.

Napriek všetkým prísnym kontrolám sa nám podarilo pri návrate prepašovať zoznam asi štyristo mŕtvych s ich údajmi a tento zoznam sa dostal do Červeného kríža v Ženeve aj do Centrály vyhľadávania nezvestných v Nemecku atď.  Dúfame, že na základe  týchto zoznamov sa príbuzní dozvedia aspoň teraz, po desaťročiach, kde, kedy a za akých okolností zomreli ich milí. Hľadať hroby v kaukazských horách dnes už nemá význam.

 

Keď som sa rozprával s odvlečenými ako vnímali smrť svojich priateľov, susedov, spoluväzňov, dostával som zarážajúcu odpoveď a dosť dlho som jej nerozumel. Smrť im pripadala ako vykúpenie a mŕtvym skôr závideli pokoj, než by sa desili smrti.  "Boli sme takí otupení hladom, zimou, strachom, drinou a neustálym terorom, že o smrti sme hovorili ako o vykúpení. Dnes zomrel on, zajtra ja, pozajtra ty. Taký bol postup pomalého umierania. Nik sa nepozastavoval nad smrťou človeka," hovorili mnohí z nich.

 Všetci sa prepadli do spoločnosti, kde život človeka sa nemeral jeho ľudskou hodnotou, ale hodnotou jeho pracovného výkonu. Keď zomrel človek, jeho výkon podával iný človek a spoločnosť fungovala ďalej. Osobnosť neexistovala. Iba biologický stroj. A každý stroj sa raz pokazí a dostane sa do šrotu. Ľudský stroj mal o jednu nevýhodu naviac, pretože v prípade poruchy ho bolo treba zahrabať do zeme. To bol jediný rozdiel medzi oceľovým a biologickým strojom.

Chcem sa pristaviť pri osude Dr. Ivana Kováča z Košíc. Po internovaní a nútenom pobyte v strednej Ázii sa spriatelil  s väzňom Alexandrom Solženicynom a Jánošom Rózsayom a ďalšími intelektuálmi. Právnik Ivan Kováč, ktorý nikdy nepodpísal svoj trest za vykonštruovaný zločin sa v lágri stal známym vďaka svojim právnym radám medzi zastrašenými spoluväzňami. Po smrti Stalina keď už bolo možné domáhať sa akých takých práv, Ivan Kováč písal sťažnosti za svojich spoluväzňov, odsúdených za rôzne absurdné činy, napríklad aj za pochvalu americkej bojovej techniky. Po prvých úspechoch, keď naozaj dosiahol prepustenie niekoľkých z nich, sa stal nepísaným obhajcom práv spoluväzňov a jeho improvizovaná kancelária pracovala takmer nepretržite.

Dr. Ivan Kováč za svoje principiálne postoje pri ochrane práv väzňov v pracovných táboroch GULAG bol v roku 2002, pri príležitosti jeho 90. narodenín prijatý za čestného člena slovenského klubu PEN, medzinárodnej organizácie, združujúcej spisovateľov, umelcov, publicistov, ktorí sa zapodievajú ochranou slobody slova.

Stručný príbeh Dr. Kováča vypovedá o človeku, ktorého nezlomila žiadna z totalít. V čase vojny musel narukovať do maďarskej armády, no tam zorganizoval prebehnutie k Červenej armáde. Vo vojne velil čate tlmočníkov u maršala Jeriomenka. Napriek tomu sa vinou československej štb a sovietskej NKVD ocitol v tábore GULAG. Po návrate z internácie bol až do roku 1989 nežiadúcou osobou s veľkými problémami pri svojom profesionálnom uplatnení. Na tomto človeku bola spáchaná celá reťaz násilia. Až na konci jeho života sa postupne odhaľovala pravda o jeho zatknutí a vydaní do rúk sovietskej NKVD. A hoci celý svoj život zápasil s komunistickými úradmi o vysvetlenie a odškodnenie, iba čiastočne sa ho dočkal na sklonku života.

 

Mnohí ďalší odvlečení mali podobný osud. Nie každý z nich však mal, podobne ako Dr. Kováč, na mysli aj svojich blížnych, smrť bola tak blízko každého väzňa, že myslieť na iného nevládali. V temnotách táborov navždy zmizli tisíce statočných ľudí a dnes, po rokoch sa nám podarilo rekonštruovať osudy len nepočetnej skupine. Preto je treba nahlas a verejne vysloviť aspoň niekoľko mien, mien skutočných statočných ľudí, ktorí ako Dr. Kováč s nasadením života pomáhali svojim spoluväzňom. Boli to naozajstní lekári bez hraníc a hrdinovia medicíny a ľudskosti – doktor Fiedler zo Starého Smokovca, ktorý operoval väzňov v primitívnych podmienkach kaukazských táborov, plechovými skalpelmi z amerických konzerv, medik a neskorší lekár doktor Groch, ktorý spolu s otcom zberali liečivé byliny a pomáhali blížnym. Rovnako to bol doktor Durst zo Spiša, Doktor Oriešek z Prešova, poľský lekár doktor Bucher. To sú mená s ktorými som sa stretol, ale patrí vzdať úctu všetkým neznámym.

Treba spomenúť aj kňazov ako Jozef Števek, otec Kizák, gréckokatolícky kňaz Bučko, laický apoštol Jozef Jakubec z Harichoviec a opäť mnohí neznámi, ktorí boli nesmiernou pomocou a nádejou pre väzňov, aby strácali vieru a prepadali zúfalstvu. Viacerí z nich boli surovo trestaní len za nenápadný cirkevný obrad, za prežehnanie. Za brezový kríž z dreva na hrobe spoluväzňa dostal kňaz týždeň zostrenej samoväzby. Celkový počet odvlečených sa odhaduje na 7 až desať tisíc, presný počet s absolútnou istotou možno vysloviť iba veľmi ťažko.

Násilie, ktoré okúsili zavlečení v ZSSR pokračovalo doma, u mnohých z nich po celé desaťročia, do roku 1989. Celé rodiny zažili prekliatie z dôvodu, že niektorý jej člen bol zavlečený a po návrate domov sa stal výkričníkom neprávosti. Akokeby novodobým mocnárom nestačilo jedno potrestanie za akúsi neidentifikovateľnú vinu. Ladislav Šándor zo Slavošoviec bol jeden z mála zavlečených, ktorému sa podarilo ujsť z tábora v Zaporoží  a dostať sa až domov. Celý život bol sledovaný štb, šikanovaný a vypočúvaný a to aj so synom, ktorý sa narodil desať rokov po vojne. Kontinuita násilia sa preliala aj do takzvaného rozvinutého socializmu a pôsobila skôr ako odstrašujúci moment pre každého, kto sa chcel pustiť za pasy s totalitnou mocou. Pavel Tunák, po návrate z Kamčatských baní a lákaný na spoluprácu s štb a Moskvou bol po hrdom odmietnutí kriminalizovaný a zatvorený na poldruha roka hneď po návrate domov – za urážku strany. Doktor Fiedler a Gejza Pásztor boli potrestaní ročnou internáciou naviac, za to že sa odmietli sovietizovať a zostať v ZSSR natrvalo.

 

Totalita a jej pokusy o prežitie v demokracii

 

Komunizmus je mŕtvy, ale je tu otázka – je mŕtva aj totalita? Mali by sme – najmä publicisti, novinári, učitelia – citlivejšie vnímať rozdiely vo vnímaní komunizmu a totality. Vzájomne nezamieňať tieto dva značne rozdielne pojmy. Totalitnou môžeme nazvať spoločnosť, kde pôsobí  násilný spôsob spravovania spoločnosti, s potláčaním iných ako oficiálnych názorov. Každá  spoločnosť sa za istých okolností – pri zlyhaní obranných mechanizmov - môže zvrhnúť na spoločnosť totalitnú.

Chcem naznačiť, že násilie ako fenomén, ktorý sprevádza ľudstvo od jeho počiatku je neustále prítomné nielen v totalitnej spoločnosti, ale aj ako potenciálny i skutočný nepriateľ demokracie. Celkom nenápadne sa ukrýva do slov, do názorov, do verejných vyhlásení, do politických prejavov, aby sa nakoniec prevalilo do najširšej spoločnosti. Násilie aj s jeho vykonávateľmi sa nestratilo mávnutím čarovného prútika v novembri 1989. Naopak, tí, ktorí pomocou neho vládli a riadili každý úkon v krajine - boli a sú tu. Násilie v komunistickom režime, schované v metódach štb, v gumených zákonoch, v prenasledovaní vytipovaných občanov a skupín, v čiernej a šedej socialistickej ekonomike, to všetko viac alebo menej bezpečne preplávalo do vôd demokracie, aby sa pokúšalo  hľadať svoje miesto v nových podmienkach. Ak sa dnes stretávame s akýmkoľvek druhom násilia, dovolím si urobiť vývod, že ide o pôvodnú kontinuitu. Odpočúvanie politikov, zneužívanie SIS, únos prezidentovho syna Kováča mladšieho, nie tak dávna blahosklonnosť voči organizovanému zločinu, jeho prepojenie na vysoké politické špičky – to všetko je dedičstvom totalitného myslenia a konania. Nie je vinou demokracie, že sa s násilím stretávame dodnes a že paleta prejavov násilia sa rozrástla do bizarných kontúr. Pôvod je treba hľadať v dedičstve dvoch totalít, fašistickej a najmä komunistickej, ktoré preukázali, že páchať zlo i zločin sa vypláca. Preto je potrebné konať činy akými sú napríklad zriadenie Ústavu pamäti národa, vydávanie viacerých kníh o zločinoch totalít, zriaďovať nevládne organizácie a občianske združenia na kontrolu verejnoprávnosti celého nášho života.

Lebo nie slová, ale činy, aké konal napríklad dr. Ivan Kováč na obranu bezbranných väzňov musíme konať aj my, aj keď na rozdiel od slov, je to niekedy veľmi veľmi ťažké. Násilie totalít všetkých druhov je tíško prítomné neustále  a čaká na naše zlyhania a na našu slušnosť.

 

 

                                                 Peter Juščák

                                       

 

Člen

Obce spisovateľov Slovenska

Slovenského centra P.E.N.

2003

 

Kontakt

Peter Juscak p.juscak@gmail.com