Rodinná fotografia

25.02.2019 14:23

Mám pred sebou pár rodinných fotografií zo začiatku 20. storočia z Ruska. Na jednej z nich postávajú i posedávajú ženy v dlhých bielych róbach v spoločnosti mužov v sivých oblekoch. Z fotografie sála uvoľnená neštylizovaná atmosféra, asi sa fotograf rozhodol vyrozprávať čísi príbeh. Mladé ženy sa okúňajú, ani čo by sa hanbili za svoju mladosť a krásu. Dve sestry, Kyra a Júlia sa túlia k sebe, Júlia je tá s bradou na sestrinom pleci. Z druhej strany im ponad plecia šibalsky číha ich brat Anatol. Aký je len mladý! V čase keď cvakla spúšť ešte netušil, že ostane mladým až do svojej smrti.

Zdá sa, že muži len pred chvíľou narušili sedemčlenný ženský spolok. Celkom vľavo pod stromom je osamotený vojak v uniforme, pôsobí ako dobromyseľný dodatok k rodine. Poniže neho sedí muž v tvídovom obleku a neprirodzene stíska k sebe kolená. K tomu ľavou rukou si pridržiava pravé stehno a aby svoj nepokoj vyvážil, láskyplne sa nakláňa k žene po jeho ľavici. Ona mu jeho dôverný náklon opätuje a posilňuje jeho neistotu, ale zároveň si drží a chráni svoje štíhle hrdlo. Matka dievčat sedí v kresle úplne napravo a nad ňou stojí jej sestra, akoby jej dvojča. Z fotografie sa zdá, akoby ju stojaca sestra držala okolo hrdla, ale to je iba zdanie z rozostavenia postáv a čipkovaného goliera na krku. Stojaca žena má o máličko slabší úsmev a jej vztýčená brada pripomína opatrnú autoritu. Centrom fotografie je prababička Varvara v prútenom kresle. Necíti sa dobre. Akoby sa bála sedieť v centre pozornosti. Sedí nepokojne, nepohodlne, pootočená vľavo k svojej dcére u nej hľadá oporu. Zato dcéra využíva všetky prednosti svojho kresla, vrátane jeho prepožičanej dôstojnosti.

Písal sa rok 1913 a rodina Lefkovičovcov verila na nové storočie, na nové vízie. O päť rokov už bolo všetko inak. Boľševická revolúcia rozprášila rodinu, mladučká Kyra a jej brat Anatol zahynuli v časoch pouličného teroru boľševikov. Júlia s manželom a s deťmi sa pred boľševikmi zachránili v Srbsku. Jej dcéra Jelena sa vydala do Československa. Syn padol v juhoslovanskom protifašistickom odboji. Jeleninho muža, slovenského právnika JUDr. Ivana Kováča zatkla v Prahe československá štb. Odovzdala ho do rúk sovietskej NKVD a ako povedal Kováč - viezli ma do zberného lágru v Rakúsku v železných okovách. Po krátkom "súde" ho ako nepriateľa ZSSR deportovali do lágru na Sibíri. Jelena s maličkým Jurajom ušli cez zelenú hranicu. Ako spomínal syn Juraj - mama ma priviazala šnúrkou o ruku aby som sa nestratil. Keď začali za nami strieľať, zľakol som sa, spadol som a mama ma ťahala cez les po zemi... Usadili sa v USA. Vychovala ho, stala sa univerzitnou profesorkou a tešila sa z vnuka. Ale to už je iná rodinná fotografia.

Peter Juščák 

 

Kontakt

Peter Juscak p.juscak@gmail.com