Potrebujeme si obliecť ľudskú kožu

Magazín o knihách, SME 5.10.2018 - rozhovor o románe pripravil Martin Kasarda

Peter Juščák: Potrebujeme si obliecť ľudskú kožu

Balkan Blues je kniha o živote po srbsko-kosovskej vojne, o bizarných postavičkách Balkánu

novinár a spisovateľ Peter Juščák (Zdroj: FOTO SME - Gabriel Kuchta)

Sú spisovatelia, ktorí vedia písať a rozprávať o témach, o ktorých často spoločnosť chce mlčať. A hoci sa zdá, že hovoria o čomsi za hranicami Slovenska, vždy hovoria aj o našich hriechoch. O nacionalizme a histórii sme sa rozprávali s Petrom Juščákom.

Balkan Blues je kniha o živote po srbsko-kosovskej vojne, o bizarných postavičkách Balkánu, ľuďoch nádherných vo svojej veselosti či smútku, ale aj o ľuďoch tragických vo svojom hneve a schopnosti zabíjať. Prečo ste sa rozhodli práve pre takúto tému?

Román Balkan Blues - ako väčšina mojich kníh - sa rodil dlho. Na začiatku to boli príbehy, potom dlhé hľadanie kľúča a napokon práca na texte. Kosovo som navštívil niekoľkokrát v čase po skončení vojnového konfliktu a strávil som tam dohromady niekoľko týždňov. Vytiahol ma tam ako stavebného experta fotograf a novinár Andrej Bán, aby som pomohol organizácii Človek v ohrození pri opravách škôl. Popri práci som sa zoznámil s pestrou zmesou ľudí, so zahraničnými aktivistami aj s domácimi – s kosovskými aj so srbskými. Priniesol som si domov plný zápisník, magnetofónové nahrávky a to všetko sa stalo základom príbehov, z ktorých vznikla táto kniha.

Mal aj románový starnúci Bekim svoj konkrétny predobraz?

Spoznal som tam veľa ľudí a jedným z nich bol aj Bekim Fehmiu, asi najslávnejší juhoslovanský herec albánskeho pôvodu. Zoznámenie s ním bolo – ako všetko na Balkáne – náhodné a bizarné. Tu sa musím pristaviť pri starom kamarátovi Kamilovi, ktorého som poznal od sedemdesiatych rokov. Bol to on, so svojím balkánskym pôvodom, ktorý ma roky zásoboval príbehmi a roky ma ťahal do Kosova. Sľuboval mi nádhernú krajinu so skvelými ľuďmi a zakaždým pridal aj príbehy o nepochopiteľných etnických vzťahoch. Dostal som sa tam až po dlhých rokoch spolu s misiou Andreja Bána a na moje prekvapenie bol tam aj neodmysliteľný Kamil. Žil tam dlhé roky, pôsobil ako výtvarník, herec, novinár a poznal množstvo zaujímavých ľudí. Pohyb s ním bol ako v surrealistickom filme. V najneočakávanejších chvíľach objavoval dávnych známych, starých kamarátov aj kumpánov a s každým nás zoznamoval. Tak to bolo aj v Prištine, bolo horúce leto roku 2000, z drogérie vychádzal akýsi človek s igelitkou v ruke. Kamil zvolal, aha, Bekim, náš najslávnejší herec! Šedivý šesťdesiatnik mi tak nepripadal, ale potom nasledovalo bohatierske objímanie a naša cesta viedla do divadelnej kaviarne.

Do tej divadelnej kaviarne, kde sa odohráva aj jedna scéna románu?

Môžeme to tak povedať. Rozhodne tam bola podobná napätá atmosféra. Sedeli sme spolu až do večera a Bekim nám tam uprostred kosovskej Prištiny rozprával a rozprával. Po srbsky. Bol to prúd jeho spomienok, názorov na život, na Kosovo, Juhosláviu, Srbov aj Albáncov. Rozprával veľa o medziľudských vzťahoch, o jeho divadelnom aj filmovom živote. Rozhovor mi odmietol poskytnúť, pretože platilo jeho osobné embargo na verejné vystúpenia a odporučil mi všetko si zapamätať a on mi odpovie na každú otázku. Napokon vyrozprával príbeh o svojom úteku z mesta plného militantov a bolo mi jasné, koho mám pred sebou.

Vo výbušných povojnových časoch hovoriť v Kosove po srbsky znamenalo privodiť si vážne nepríjemnosti, ak nie rovno guľku. Aj atmosféra v kaviarni bola povojnová, uvoľnená a zároveň výbušná. Cítiť to bolo z každého kúta. Bekim svoju reč sprevádzal širokými gestami, niekedy ju odohral postojačky medzi stolmi. V tom čase bol jediný človek v Kosove, ktorý si mohol dovoliť hovoriť, akým jazykom chcel, pretože bol symbolom juhoslovanského aj albánskeho úspechu a ľudia ho milovali. Jeho kritické rozprávanie o nacionalistoch, či už srbských, albánskych, akýchkoľvek ma vtiahlo do neznámeho sveta vášní a neznášanlivosti. Bola to krátka škola o nepochopiteľnej nenávisti a zároveň aj jeho osobný príbeh vzdoru proti tejto pliage. Vyslovil veľavravnú myšlienku, že vyrástol z národnej kože, aby si obliekol tú ľudskú, a táto myšlienka sa objavuje aj v románe. Bekim v tom vypätom a rozháranom čase vo mne vzbudil nádej, že jestvuje spôsob, ako milovať svoj národ a zároveň byť kozmopolitným umelcom.

Balkán je plný nacionalizmu i ľudských príbehov. Problém národného, nacionalistického odkrývate krásnym i mrazivým spôsobom. Je národné také zlé?

Nie je, ale môže byť, ak sa začne zneužívať. Myslím si, že mnohí ľudia s úsilím byť užitočnými naďabia na svojej ceste na nesprávny smerovník a ich dobro sa nenápadne preklopí do striktnej podoby. Skvelou pomôckou proti zablúdeniu je nadhľad a porozumenie, vypočuť si aj inak zmýšľajúceho človeka. Človeku sa ťažko pripúšťa vlastná chyba pri hľadaní hodnôt, no na druhej strane takéto precitnutia sú malé víťazstvá. To bol aj príbeh pána, ktorý vyberal na ulici pokuty za používanie srbského jazyka v Kosove. Aj on získal národný smerovník, ktorý chcel dodržiavať. Veril, že bude robiť dobro národu tým, že bude pokutovať ľudí, ktorí rozprávajú inak. Aj kosovskí novinári mi hovorili, že si v redakcii vyberali pokuty za používanie srbizmov. Boli to prvé náznaky, že spoločnosť sa po traume chce nejakým spôsobom ustáliť. Lenže ich smerovník mieril zlým smerom, pretože sa len opakovala situácia spred čias, keď boli pokuty za albánske slová. A tu treba klásť otázky, či naše úsilie, vypätie, zápasy sú naozaj správne, či okrem potechy pre jednu stranu neprinášajú inej strane bolesť. Preto sa národné veci nemajú uzatvárať do seba, ale znášať sa a obohacovať s každým inonárodným, ako sa len dá.

V knihe odznie aj nádherná myšlienka, že každý jazyk je v poézii krásny.

Pozvali nás na spomienku na prvé výročie masakru v jednej dedinke, pripomínali si tam smrť vyše deväťdesiatich obetí. Na lúke mali výstavu fotografií zavraždených mužov, žien a detí, z prištinského divadla prišli herci a recitovali. Recitovali po albánsky a poznal som len niekoľko užitočných slov. Napriek tomu ich slová, melodika reči, verše, gestá nad hrobmi dedinčanov pôsobili ako ohromujúca sila. Mrazivej sile poézie na lúke smrti sa nedalo nerozumieť, nedalo sa nepohnute sedieť bez toho, aby človek netlačil slzy do hrdla. Tam som prvýkrát pocítil, že jazyk poézie má svoju silu nielen vo svojich obrazoch, ktorým dokážeme porozumieť, ale má silu aj ako obyčajná ozvena – počujete ju, cítite ju a viete, že na jej začiatku a na konci je trpiaci človek.

Je to veľmi ťažká téma na písanie. Nie je to depresívne?

Snažím sa vyhýbať depresívnemu písaniu. Za veľké umenie považujem písať o ťažkých veciach ľahko, ak to text unesie, tak aj s humorom. Skúšam pracovať tak, aby čitateľ nemusel text namáhavo dešifrovať, aby mu porozumel aj menej skúsený čitateľ, ale aby aj človek, ktorý vie čítať hlboko medzi riadkami, našiel v nich svoje tajomstvá. Nie som si istý, do akej miery sa mi to darí, no po mnohých skúsenostiach dávam prednosť zrozumiteľnosti textu. Napokon, aj ja mám radšej texty, ktoré okrem nepríjemných právd prinášajú aj nádej či viac optimizmu pri pohľade na všetko ťaživé okolo nás. Preto sa do balkánskeho príbehu celkom neodmysliteľne dostal aj démon Besa so svojou ľahkosťou zjavovania sa i miznutia a s filozofiou pôžitkára i občas zodpovedného ľahtikára.

Potrebujeme dejiny prežívať znova? Gulagy, holokaust, balkánske vojny... Ako z minulosti vyjsť von a pokračovať, aby sme mohli ďalej vedľa seba žiť?

Keby na to existoval jednoduchý liek, bol by to zázrak. Zatiaľ sa musíme trápiť s cyklickým zlyhávaním, neustálym pripomínaním historických skúseností a donekonečna si pripomínať, že kto sa nepoučí z histórie, čaká ho jej opätovné prežívanie.

Ak sa v spoločnosti začnú vrstviť neprávosti a ak beztrestnosť požehnaná niektorou ideológiou dostane voľnú ruku, potom je to začiatok špirály zla s koncom v nekonečne. Aj drobná nespravodlivosť časom prerastie do krívd a krivdy do násilia. Ich vzájomné vrstvenie dokážu vytvoriť ťažko riešiteľný sediment. To bol aj prípad etnických sporov na Balkáne. Majú veľmi hlboké korene a komunistická Juhoslávia ich nedokázala riešiť. Zatĺkanie, ignorovanie, pohŕdanie potrebami etník sa vypomstilo po dominovom efekte pádu komunizmu v Európe. Potom prišli na rad neriešené vrstvy...

Aj my máme na Slovensku otvorené témy. Posledné roky prebiehajú aktivity ohľadom zmierenia pri tragédii holokaustu. Sú to pozoruhodné podujatia kresťanov a židov pri pamätníkoch holokaustu. Usilovať sa o odpustenie je dôležité a treba to robiť s úprimným odhodlaním, veľkým srdcom a pokorou. Má to aj druhú stranu mince: ide aj o prijatie ospravedlnenia. V Srbsku sa konajú festivaly Mirëdita – Dobar dan. V albánskom a srbskom jazyku to znamená to isté – dobrý deň. Je to festival albánskej a srbskej kultúry, festival porozumenia na pamiatku ich milovaného herca Bekima Fehmiu. Toto sú autentické lieky na etnické problémy a nedôveru, aj keď zatiaľ možno len v homeopatickej dávke.

Niekde by tá naša historická pamäť mala byť hlasnejšia, nie? Aj v rámci riadenia štátu.

Naša historická pamäť dostala v týchto dňoch úder z najvyšších miest, keď sa k storočnici vzniku Československa otočila chrbtom a občanom pripravila bizarný deň voľna dva dni po onom výročí. Táto necitlivosť k vlastnej histórii, ako aj jej dlhodobé deformovanie niektorými verejnými inštitúciami je niekde na pomedzí lunaparku a hlučnej krčmy. Pohŕdanie svojou históriou a jej prefarbovanie neveští nič dobré, takéto mocenské kroky boli vždy začiatkom veľkých nepríjemností.

Aj my máme priveľa reprezentantov premýšľajúcich v kategóriách moci – akú moc mám, taká je moja hodnota. Títo ľudia moci sa nachádzajú v každej spoločnosti, v každom systéme. Nepoložia na stôl to, čo je prospešné pre spoločnosť a jej bytie v Európe. Rozhoduje to, čo je prospešné im, ich domu, rodine, dedine, doline. Za dolinou sa ich úsilie spravidla končí, ďalej sa nedostanú. Navlečú na seba hocakú ideológiu a majú zničujúci vplyv na tvorivých občanov aj na spoločnosť ako celok. Preto by obecenstvo malo byť ostražité, malo by sa vzdelávať a malo by byť citlivé na ľudí, ktorí nerešpektujú názory iných, len seba a svoju moc, podľa hesla „vyhraj voľby a môžeš všetko“.

Problém však je, že ľudia tlieskajú moci, lebo na tom získavajú. On má veľký zisk, ja mu tlieskam a môžem mať aspoň malý. Aj malý je lepší ako nič. Je to čosi, čo by som nazval mentálnou korupciou.

V anglosaskom svete je tento problém o čosi menej vypuklý ako u nás. My sme emotívnejší a radi tlieskame pekným slovám, najmä keď sa pritom niečo ujde aj nám. To je model nevoľníka cárskeho Ruska a ruská literárna klasika je toho plná. Zdieraný nevoľník nenávidí svojho pána, ale bude sa mu klaňať, usmievať sa, veď tak či tak si to svoje napokon ukradne.

Korupcia u nás má podobný charakter. Všetci sú proti nej, pritom sme do nej všetci zapojení. Preto človek, ktorý kontinuálne preplával od komunizmu cez mečiarizmus a cez ficizmus, menil postoje, ideológie, názory, dokáže byť u nás populárny, pretože nás nezaujímajú hodnoty, ktoré podchvíľou strieda, ale omrvinky výhod plynúce z jeho moci. Kdesi v nás je ten malý nevoľník, ktorý sa usmieva do očí svojim pánom, opäť a opäť ich volí do dôležitých funkcií, lebo vie, že napokon sa zapojí do korupčného strapca a niečo mu zostane. Zlo toho systému začne ten človiečik chápať až vtedy, keď ako posledný člen strapca nedostane výplatu. Toto je nekonečný priestor pre učiteľov dejepisu, spoločenských vied. Tí by mali vzdelávať žiakov, aby rozlišovali ľudí v spoločnosti, aby sa ako voliči dožadovali vzdelania a informácií, nie výhod na úkor iných.

Aké miesto by mala mať v spoločnosti literatúra?

Moc literatúry sa prejavuje v ťažkých časoch a my dnes žijeme čas taľafatiek, falošných strachov a veľkého zlyhávania elít. Médiá nebijú na poplach v adekvátnej miere, naďalej vychovávajú čoraz nenáročnejších kultúrnych konzumentov. Preto sa aj literatúre mimo konzumného prúdu dostáva menej čitateľskej pozornosti. Pripomeňme, že dnes už literatúra nie je slúžkou moci, aj preto sa spoločensky presunula o niekoľko priečok nižšie. To je však objektívna daň za slobodu tvorby a spisovateľ si dnes môže vybrať, ktorú skupinu čitateľov chce osloviť. S vedomím, že ani kvalitných čitateľov nie je tak veľa. Literatúra nie je všemocná, ale môže človeka podnietiť, aby premýšľal, ak autor dokáže klásť otázky a znepokojovať hedonistickú spoločnosť. Kvalitná literatúra ostane napokon ako kultúrne dedičstvo spoločnosti, postarajú sa o to tí mimo hlavných prúdov, teda vnímaví čitatelia a rozhľadení literárni vedci.

Pri Balkan Blues sú tieto pochybnosti o nás a našom mieste vo svete silné. Jednotlivé postavy vlastne spochybňujú celé to vojnové besnenie, ale aj vlastnú ľudskú morálku či nemorálku. Máme jazyk, máme náboženstvo, máme miesto narodenia, ale to z nás nerobí človeka.

Ponovembrové otvorenie hraníc nám prinieslo dve prekvapenia. Pozreli sme sa do sveta a zistili sme, že je iný, ako sme si ho maľovali počas komunizmu. Ten západný je v dodržiavaní pravidiel veľmi prísny a v poskytovaní služieb občanovi veľmi štedrý. My sme nastavení opačne – v dodržiavaní pravidiel sme benevolentní a smerom k občanovi drakonickí. Toto dedičstvo, archetyp nevoľníkov pred prísnosťou svojich pánov, aj dnes spôsobuje pozoruhodné modely správania – ako pri rabovačkách na panských statkoch. Prejdime sa históriou od arizácie po dnešné tunelovanie všetkého a obraz rabujúcich nevoľníkov je dokonalý.

K tomu aj dve totality nás vychovávali v lži a viedli k pohŕdaniu skupinami s iným názorom. Ich dedičstvo je v nás oveľa hlbšie, ako by sme si dokázali pripustiť. Máme šťastie, že dnes sú dostupné knihy, vzdelanie, cestovanie, cudzie krajiny. Sme dedičmi aj pozitívnych posolstiev, máme bohatú stredoeurópsku históriu tvrdej práce i tvorivosti. Žiadny tisícročný útlak.

Je to národná mytológia.

Áno, mýtus tisícročného útlaku sa v historických zlomoch objavuje ako povinná rozprávka aktuálnych ideológov. Pestovať trpiteľskú nevoľnícku polohu je stále moderné, kým hlásenie sa k pozitívam spoločnej stredoeurópskej histórie je div nie odrodilé. Pritom naši predkovia tu po stáročia žili v relatívnej symbióze mnohonárodného štátu. Žili v pokojných časoch, aj v časoch vojen, hladomorov či epidémií. Spolu s inými národmi tu dokázali vybudovať krásne bohaté mestá, vytvoriť prosperitu, vybudovať školy, remeselné prostredie, mnohé z toho pretrváva po stáročia. Máme byť na čo hrdí a môžeme si pestovať našu rôznosť, aby sme si potvrdili svoju výnimočnosť.

Balkan Blues práve vychádza. Aké sú ďalšie projekty?

Mám niekoľko slovenských príbehov z čias deportácií, ktoré si zaslúžia pozornosť, najmä dramatický útek dvoch Popradčanov z gulagu v Záporoží do Kežmarku. Aj ďalší príbeh slovensko-ruskej rodiny je zaujímavý. Začína sa v čase ruskej revolúcie, prechádza naším územím. Otca uniesli do Ruska, aj keď bol špičkovým právnikom. Matka svojho štvorročného syna doslova zavliekla do Nemecka. Otca viezli v železných reťaziach do lágra, syna matka ťahala na špagáte cez zelenú hranicu do Nemecka. Neskôr sa v Amerike z chlapca stal riaditeľ divadla a producent. Ten pán tam žije a téma sa stala základom pre filmový dokument, ktorý momentálne pripravujeme. Tretím balíkom tém je starý súdny spis, ktorý odkrýva históriu našej spoločnosti ako keď rozrežete čerstvú tlačenku napoly... je tam všetko.

novinár a spisovateľ Peter Juščák (zdroj: FOTO SME - Gabriel Kuchta)

Profil

Peter Juščák (1953) je rodák zo Solivaru pri Prešove, stavbyvedúci a technológ, ale aj novinár a spisovateľ, ktorý sa celý život zaujímal najmä o historické krivdy a nešťastné osudy ľudí, ktorých poznačili dejinné zvraty. Debutoval zbierkou poviedokKomu ujde vlak (1986), okrem próz vydal napríklad aj knihu o osudoch ľudí v gulagoch Odvlečení (2001) či román o osudoch žien v sovietskych pracovných táboroch...a nezabudni na labute! (2014). V septembri mu vyšiel vo vydavateľstve Marenčin PT nový román o srbsko-kosovskom konflikte a nacionalizme Balkan Blues.

Čítajte viac: https://kultura.sme.sk/c/20940864/peter-juscak-potrebujeme-si-obliect-ludsku-kozu.html#ixzz5UYchx9qD