Ján Kuciak chránil pred znásilnením všetkých

11.09.2018 10:00

Sú ľudia, ktorí bez ohľadu na okolitý svet prežijú život svätca. Nerobia šokujúce zázraky, len svojim životom homeopaticky pripomínajú pravé ľudské hodnoty. Ich život je všedný, bez vzrušenia a každý ich dobrý skutok je v našich očiach priam ich povinnosťou, ktorú robia aj za nás. Potom sú aj chvíle, keď pravidlá, zákony a normy idú bokom a  principiálny človek jednom okamihu príde o to najvzácnejšie, o život. Tak ako oň prišla šestnásťročná Anka Kolesárová počas oslobodzovania Vysokej nad Uhom sovietskou armádou. Podľa svedectva jej švagrinej sa mladému vojakovi ani nestačila vzoprieť. Jeho nečakaná streľba do tváre svojej obete bola šokom pre celú rodinu. Bola symbolom živočíšnosti, ktorú v ľuďoch vypestuje každá vojna, každý stav šialeného bezprávia. 

Správa o surovej vražde nenechala sovietske velenie chladným. „Veliteľ vyzval príbuzných, aby ukázali na toho, kto to urobil a on ho na mieste zastrelí. Naši ľudia sa báli, aby neukázali na nevinného. Dievčaťu to už život nevráti.“ napísala po rokoch príbuzná, Mária Kolesárová.

Na tragickom príbehu je obdivuhodné toto rozhodnutie rodiny. Radšej nechali vraha odísť, ako by sa mali postaviť do radu bezohľadných pomstiteľov. Ostali so svojim utrpením celkom sami. Svedkyňa píše, že brat zastrelenej sa trápil celý život zato, že jej nedokázal pomôcť a predčasne zomrel ako štyridsaťdva ročný.

Ak sa v čase vojny chcelo mladé dievča brániť pred znásilnením, pripomeňme, že aj v časoch mieru je podobnou obeťou novinár Ján Kuciak. On nás chránil všetkých pred znásilnením, a tiež pred znásilnením celej spoločnosti. Od svojich vrahov nedostal nijakú šancu, vo vlastnom dome čakal na svoju popravu bez toho, aby o tom tušil. Šancu na život nedostala ani jeho družka. Ich vrahovia neboli pološialení frontoví vojaci s mizivou životnosťou, nevraždili v čase frontového bezprávia. Boli to obyčajní „neznámi páchatelia“ s chladným kalkulom. Žijú v prepychu, blahobyte, premýšľajú a konajú bohorovne, s prisvojenou právomocou súdiť a trestať aj v čase mieru podľa frontových zákonov – vzoprenie rovná sa smrť.

Príbuzní Anny Kolesárovej našli pomoc u sovietskeho veliteľa a ponuku na frontovú spravodlivosť odmietli. Mali strach z jej zlyhania, nechceli vrstviť neprávosti jednu na druhú. Dnešná vypasená a poloslepá spravodlivosť dávno stratila étos obetí a ona sama má priveľa krívajúcich ľavých nôh. Nemá nijaký nárok na blahosklonnosť, s akou sa jej vzdali rodičia zavraždenej. Naopak, potrebuje prebudenie zo sna o dvojakej či trojakej spravodlivosti. Čím skôr, tým lepšie. 

 

Kontakt

Peter Juscak p.juscak@gmail.com