Ivan Kováč, táborový učiteľ

05.05.2019 14:55

Protidemokratické režimy vo svojom úsilí etablovať svoju moc sa zakaždým usilujú nahrádzať hodnoty etiky, morálky, spravodlivosti novými definíciami. Konanie akejkoľvek moci, s cieľom etablovať svoju jedinú pravdu je univerzálne, k získaniu vplyvu používajú tie isté násilné a manipulatívne praktiky. Po ovládnutí spoločnosti celkom univerzálne prichádza na rad inteligencia a učitelia pretože práve oni majú v rukách kľúč k budúcnosti spoločnosti. Toto sú dôvody, že diktátorské režimy sa sústreďujú na zbavovanie občanov skutočného poznania a nahrádzajú ho svojou ideológiou.

Aj nedávna história pozná praktiky umlčiavania učiteľov, dokonca s ťaživou krvavou stopou. Pripomeňme si len tzv. kultúrnu revolúciu v Číne a genocídu v Kambodži, ktorým padli za obeť státisíce vzdelancov, učiteľov nevynímajúc.

Boľševická revolúcia v modernej histórii priniesla programovú nenávisť k tradičnému vzdelaniu ako prvá. V rámci oficiálneho teroru voči svojim skutočným či domnelým protivníkom vyhlásili nepriateľstvo aj učiteľom a profesorom. Aľa Rachmanovová vo svojich memoároch[1] píše o prepuknutej nenávisti revolučných študentov v roku 1917 voči svojim profesorom a ich krutom prenasledovaní. Zlo totalitných režimov spočíva nielen v ich túžbe po moci, ono je hnané aj neschopnosťou predvídať, že spoločnosť bez rozvíjania vzdelania je odsúdená na zánik. Napriek tomuto paradoxu sa aj sovietska moc uchýlila k bezprecedentnému prenasledovaniu a likvidovaniu svojej vlastnej inteligencie. Na výchovu tej novej už dohliadali všadeprítomní ideológovia, aby jasne oddelili tzv. buržoázne vzdelávanie od tzv. pokrokového, teda komunistického.

Nie je preto nijakou náhodou, že po vstupe sovietskych vojsk na naše územie v čase oslobodzovania krajiny od fašizmu agenti NKVD vyhľadávali práve ruských emigrantov, utečencov pre krvavou Leninovou revolúciou. V Československu žilo niekoľko tisíc ruských emigrantov, medzi nimi mnohí profesori z ruských univerzít. Vyučovali na vysokých školách a pre nedostatok iných príležitostí aj na gymnáziách.

Po oslobodení Československa došlo k masívnemu zatýkaniu bývalých občanov cárskeho Ruska, ktorí mali československé občianstvo a boli integrálnou súčasťou československej spoločnosti[2]. Medzi dôvody, pre ktoré sa tieto deportácie uskutočňovali môžeme zaradiť aj ten, že pre totalitný Sovietsky zväz bol každý svedok ich krvavej revolúcie, následných represálií a boľševického úpadku spoločnosti nepohodlný. Pozoruhodné a menej známe je prenasledovanie rusínskej inteligencie. Po zabratí Podkarpatskej Rusi v roku 1945 a po jej pričlenení do Sovietskeho zväzu sa začal tichý pohon na podkarpatskú inteligenciu žijúcu vo zvyšnej časti Československa. V rámci výmeny (repatriácie) obyvateľstva medzi zabratou časťou republiky a pôvodným územím dochádzalo k násilným deportáciám obyvateľstva na Podkarpatskú Rus, medzitým premenovanú na Zakarpatskú oblasť USSR. V tejto činnosti už sovietskym orgánom účinne pomáhali aj československé orgány štátnej bezpečnosti. Opäť sa možno domnievať, že hlavným dôvodom pre zatýkanie a deportácie inteligencie bolo zbavenie materského Československa svedkov a pamätníkov na sebavedomie slobodných občanov teraz už okupovaných území. Nemalým záujmom bolo aj zbaviť sa prípadnej piatej kolóny anektovaného územia, teda nekonformných intelektuálov, ktorí by mohli pestovať kolektívnu pamäť  bývalej vlasti.

Takouto obeťou cieleného násilia a spolupráce československej ŠTB a sovietskej NKVD bol okrem iných aj JUDr. Ivan Kováč. Zatkli ho 4. novembra 1948 v severných Čechách a deportovali do Prahy. Po mnohých výsluchoch ho odovzdali sovietskej NKVD sídliacej v rakúskom Badene neďaleko Viedne. Tam za údajné nepriateľstvo k ZSSR odsúdili na desať rokov v pracovnom tábore[3]. Dokumenty o jeho zatknutí a vypočúvaní sú plné pochybností a sú svedectvom, že jeho deportácia bola vykonaná s cieľom zbaviť sa nepohodlného svedka niekdajšieho demokratického života na Podkarpatskej Rusi. Ako predseda tamojšej mládežníckej organizácie v čase predvojnovej republiky bol veľmi dobrým cieľom našej aj sovietskej štátnej bezpečnosti.

Povojnové sovietske lágre v sebe niesli ten istý paradox ako tie porevolučné len s  rozdielom, že už nešlo o doslova likvidačné tábory. Paradoxom však ostával fakt, že boli plné nevinných vzdelancov a intelektuálov internovaných ako nepriateľov spoločnosti. Kým teda kultúrna a civilizovaná spoločnosť si svoju intelektuálnu elitu rozvíja, v komunistických lágroch elita pracovala pri manuálnych prácach pod prísnym dozorom a tyranizovaná zločineckými skupinami.

Na jeseň v roku 1950 konvoj s väzňami dorazil do Omska. Bol tam distribučný tábor pre vzdelaných odsúdencov, väzni čakali v tamojšej pevnosti na transporty do ďalších táborov. Týždne čakania si krátili prednáškami, ktoré poriadali medzi sebou na jesennom slnku. Ivan Kováč svojich spoluväzňov zaujal od prvej chvíle. Bola to predovšetkým  jeho bravúrna ruština a s ňou aj hlboké znalosti ruskej literatúry, jej zakázaných autorov a ruskej histórie. Sovietski spoluväzni sa prvýkrát dozvedali o Dostojevskom, o nových nekomunistických pohľadoch na ruskú literatúru. Obľúbili si nápadného muža z Československa a vyzvedali sa na pôvod jeho vedomostí o ruských reáliách, ktoré boli pre nich celkom neznáme. Odpoveďou bola prostá realita – na mukačevskom gymnáziu, ktoré Kováč absolvoval, vyučovali vynikajúci ruskí profesori ako Petrov, Malyšev, Vesjanskij, Robert Bernštajn ktorý bol rektorom vysokej školy námorníckej v Sankt Peterburgu[4]. Ruskí vysokoškolsky vzdelaní väzni ostali v pomykove. Pochopili, že sovietsky systém je zlý vo svojej podstate nielen pre obmedzovanie základných práv, ale je zlý aj preto, že obmedzuje prístup k vzdelaniu, pri svojom vzdelávaní klame a z falošných teórií tvorí tzv. pokrokové hodnoty.

Kováč, ktorý sa definoval ako Čechoslovák a Rusín prednášal ďalej, o československej demokracii, o Masarykovi, o mládežníckom hnutí na Podkarpatskej Rusi, ktoré osobne viedol ako jeho predseda, o svojom zápase o autonómiu Podkarpatskej Rusi. Intelektuálom, ktorí okrem boľševickej diktatúry nepoznali žiadne iné zriadenie vysvetľoval princípy zastupiteľskej a parlamentnej demokracie. Odpovedal na mnohé otázky a ubezpečoval poslucháčov, že práve demokracia je spoločnosť, kde sú si vo svojich právach všetci rovní a rovnako sú si rovní aj pred zákonom. Prirodzene, sovietski občania poznali len svoju beztriednu spoločnosť, kde pod povrchom beztriednosti fungoval systém politickej, straníckej a občianskej  korupcie.  Veľmi  ťažko chápali západnú demokraciu, ktorej základ tvorili tolerancia, slušnosť, rešpekt k iným názorom.

Kováčovo postavenie medzi väzňami mu prinieslo mnohé priateľstvá, medzi inými aj priateľstvo istého Alexandra Solženicyna. Neznámy učiteľ matematiky sa zveril Kováčovi o svojich frontových skúsenostiach a potvrdil Kováčovi, že bez vzdelanej a inteligentnej spoločnosti nie je možný pokrok. Toto presvedčenie bol zmienil aj v súkromnom liste z frontu, kde kritizoval neschopných veliteľov. Kritika nadriadených ho priviedla do pracovného tábora, pretože  podľa totalitného uvažovania je každá kritika útokom na podstatu totality. Solženicyn ako frontový vojak prekročil hranice Sovietskeho zväzu a už v lágri vyslovil neskôr známu myšlienku o Stalinových chybách, keď „ukázal Rusom Európu a Európe Rusov“[5]. Spolu s Kováčom a Maďarom Jánosom Rózsasom tvorili trojicu priateľov, ktorá táborové reálie vnímala ako dôkaz civilizačného úpadku. Neskôr, v roku 2000 vyšla Rźsasova kniha Gulag lexikon, kde autor opisuje táborové priateľstvo troch mužov[6].

Dnes sa môžeme domnievať, že Kováč so svojimi rétorickými a jazykovými schopnosťami skutočne zaujal osadenstvo tábora, predovšetkým jeho väznených intelektuálov. Neskoršia Solženicynova výzva spoluväzňom, aby si realitu lágrov dobre zapamätali[7] a poskytli svedectvo za jeho ostnatými drôtmi veľmi efektívne splnil práve jeho priateľ Ivan Kováč. Kováč mal prístup k papierom a peru, v kancelárii ekonóma stavby mohol tajne písať na stroji a cez civilných zamestnancov lágra pašovať správy zo zóny. Zložitými cestami ich potom pašovala celá reťaz odvážnych spolupracovníkov z lágra až do Moskvy, odtiaľ do Mukačeva. Po Kováčovom návrate domov pašerácky príbeh vzácnych dokumentov pokračoval smerom do Košíc, Budapešti, Zürichu, až sa kruh uzavrel vo Vermonte v USA, kde trávil roky vyhnanstva – Alexander Solženicyn. Putovanie Kováčových dokumentov, ľudovo povedané, z lágra od Solženicyna k Solženicynovi na slobode sa uzavrelo v roku 1988, takže trvalo viac ako tridsať rokov.

Kováča možno právom pokladať za učiteľa a šíriteľa myšlienok demokracie a slobody. Na príklade prednášok a diskusií o literatúre a histórii poukázal na zločinnosť boľševickej diktatúry, ktorá si nectila ani zlomok toho, čo sama tak vehementne hlásala – osud pracujúceho človeka. Bol to Ivan Kováč, ktorý aj mnohými ďalšími príkladmi v lágri poúčal spoluväzňov, že nie je treba sa vzdávať, treba sa opierať o históriu, poznanie spoločnosti a o zákony. Totalitná spoločnosť, nerešpektujúca ani vlastné zákony sa  mu odmenila adekvátnym spôsobom. Po táborovom štrajku, ktorý doviedol do víťazného konca mu prisúdili štatút kriminálneho väzňa a s týmto postavením si po návrate domov odpykal ešte takmer jeden rok v československej väznici na Pankráci[8].

Po prepustení sa usadil v Košiciach. Nikdy nesmel vykonávať povolanie právnika. Až v sedemdesiatych rokoch s blahosklonným povolením úradov smel vyučovať ruský jazyk na Právnickej fakulte v Košiciach.

Ivan Kováč nikdy oficiálne neprijal vykonštruované obvinenie z nepriateľstva k ZSSR a nepodpísal ani rozsudok. Až do novembra 1989 bojoval s československými a sovietskymi úradmi o svoju rehabilitáciu. Napokon dňa 9. septembra 1966 mu z Najvyššieho súdu ZSSR oznámili, že „rozhodnutie o jeho treste  bolo zrušené“, ale skutočnej rehabilitácie sa dočkal až po roku 1989.

Inak Kováč zomrel v roku 2002 v Košiciach.

 

Peter Juščák

Publicista, prozaik

 

Text sa opiera o archívne materiály Ivana Kováča a prepisy jeho rozhovorov s autorom príspevku z rokov 1992 až 2002.

 

 

 

 


[1] Študenti, láska, ČEKA, smrť Pre-media, 2011

[2] Viac Vladimír Bystrov, Únosy čs.občanů do Sovětského svazu v letech 1945-1955, Úřad dokumentace a vyšetřování zločinů kominismu, Praha 2003

[3] Ivan I. Kováč, Vospominanya o dnyach bylych, Svobodnoje slovo Rusi, N.Y. USA, 1-4, 1988

[4] I. Kováč, osobné spomienky, nahrávka rozprávania, rok 2002, archív PJ

[5] Tamtiež

[6] V knihe sa podľa I. Kováča dopustil viacerých nepresností okolo osoby I. Kováča, predovšetkým o jeho národnosti, postavení právnika a pod. To je však vzhľadom na veľký časový odstup pochopiteľné. (podľa zápiskov v pozostalosti I. Kováča, archív PJ)

[7] Písať zápisky, poznámky, alebo len vlastniť ceruzu  bolo prísne zakázané a podľa stupňa prísnosti režimu tábora trestané drakonickými trestami.

[8] Bezradnosť čs.orgánov pri jeho väznení po návrate z lágru sa prejavila v absencii obvinenia a neskôr v priznaní si omylu, avšak bez súdnej či aspoň morálnej rehabilitácie, pozn. PJ.

 

IVAN KOVAC TABOROVY UCITEL.docx (38800)

Kontakt

Peter Juscak p.juscak@gmail.com